blog.pravda

Chodíte na koncerty? Myslím, každý z nás už na nejakom bol. A povedali ste si niekedy: „Bože, ten spevák ale musí mať prachov!“ alebo: „Sa im žije keď za koncert dostanú neviem koľko tisíc!“ poprípade: „Aj ja viem otočiť štyri akordy, tak prečo aj ja nemôžem zarábať také peniaze?“

Nejdem aplikovať svoje poznatky na konkrétne kapely. Ani by som to nerobil. Obdivujem každého, kto sa s muzikou dostal von z „garáže“. Je pravda, že na Slovensku fungujú stovky mladých, začínajúcich kapiel. Ďalej obrovské množstvo kapiel, čo už majú niečo za sebou a neradia sa medzi profesionálov – neberú honorár za vystúpenie. No a nakoniec sú tu kapely profesionálne, ktoré majú svoju taxu, svoje požiadavky a večne nabitý kalendár plný festivalov, koncertov a podobných akcií. To sú zoskupenia, ktoré na Slovensku už niečo vybudovali. Nefungujú rok, dva, päť…Hudba ich živí.

Mnoho novovzniknutých kapiel túži po profesionálnom úspechu. Členovia takejto kapely si uvedomili, že nie každý vie držať v ruke gitaru, tak preto sa cítia byť výnimoční. Ak majú náhodou jeden koncert v priebehu dvoch mesiacov, chodia si po klube ako najväčší páni a očakávajú že plno ľudí sa bude chcieť s nimi odfotiť a vlastne…sami seba pokladajú za hviezdy 🙂 V hlave im nerezonuje radosť z muziky. Hrnú sa za peniazmi a za úspechom. ALE – vážne si myslíte že to príde hneď? Že po jednom koncerte budete na výslní? Aj profesionáli museli drieť. Hrali aj desať rokov zadarmo kým sa dopracovali k úspechu! 

Poďme sa teda pozrieť na hudobný život z pohľadu diváka – návštevníka koncertu/poslucháča.

Ja tiež chodím na koncerty a kedysi som nemal vôbec páru že sa raz chopím akékoľvek nástroja. Rozmýšľal som zhruba takto: koncert stojí 10€. Keď príde 500 ľudí, tak je to 5 000€ – to putuje kapele. Členovia si túto sumu rozdelia. Keď je v kapele 5 členov, každý z nich si zarobí za jeden večer 1 000€. Hotovo. Jednoduchá matematika. Teraz sa len usmievam, no kedysi som takémuto princípu vážne veril. Nebral som do úvahy prenájom priestoru, ozvučenie, osvetlenie, náklady spojené s cestovaním, ani team pracovníkov, ktorí sa starali o bezpečný priebeh koncertu, bezpečnostnú službu, atď. Na moju obhajobu – bol som ešte decko a takéto veci mi naozaj unikali 🙂

Z pohľadu organizátora akcie je princíp myslím jasný. Potrebuje si udržať dobré meno, potrebuje mať čo najvyššiu účasť – tržbu a samozrejme nemá bezodné vrecká. Náklady sa teda takýto organizátor snaží znížiť, alebo prispôsobiť tak, aby boli spokojné všetky jednotlivé elementy takejto akcie. Čiže kapela sa musí cítiť dobre a tak treba vyjsť v ústrety jej požiadavkám. Zabezpečiť techniku, ľudí, občerstvenie a dbať o bezpečnosť. Musí zaplatiť svojich pracovníkov. Keď niekto vyberá vstupné, nebude to robiť grátis, keď niekto čapuje pivko, nebude to robiť grátis 🙂 a pod. Mám dosť známych ktorí organizujú alebo organizovali aj väčšie festivaly. Sám som sa do toho pred nedávnom pustil. Zatiaľ len zisťujem a zhromažďujem to dôležité „know how“ a musím povedať, že nie je to práca na mesiac alebo na dva.

Keď sa na takúto akciu pozrieme z pohľadu kapely (profi kapely nechajme odpočívať – tie už majú svoj systém). Dostaneme pozvánku vystúpiť na nejakom hudobnom podujatí. V hlave sa rozbieha kolotoč. Dôležité je uistiť sa, že vyhovuje dátum. Hneď na to prichádza kalkulácia cestovného. Informácie o dostupnej aparatúre musíme od organizátora často dostávať telefonicky – náklad na dlhé rozhovory (niekedy taký telefonát trvá až prekvapivo dlho :)). Pokiaľ je technika nevyhovujúca, musíme zvažovať iný prepravný model, lebo do osobného auta sa skrátka s vlastnou aparatúrou nevojdeme. Keďže nemáme vlastných ľudí, rátame príchod na miesto omnoho skôr ako začne akcia, kvôli rozostaveniu pódia, techniky a zvukovej skúške. Aj tu na nás čakajú nástrahy ako nefungujúce káble, zabudnuté činely a podobné nelogické situácie :). Nuž čo, k profíkom máme ešte dlhú cestu. Organizátor je natoľko štedrý že nám dá najesť a napiť. V lepších prípadoch zaplatí cestovné a v najlepších hodí niečo navrch. Ja som toho názoru že hrať zadarmo mi nevadí. Naozaj nič sa nevyrovná skvelej zábave s chalanmi z kapely. Užívam si každú jednu minútu na pódiu a nepotrebujem za to dostať peniaze. Ale potrebujeme zaplatiť auto, potrebujeme zaplatiť zvukára, osvetľovača a niekedy aj to jedlo a pitie. Toto je taký malý boj ktorý vedú (trúfam si povedať) všetky kapely, ktoré nemajú status profesionálov. My však nevidíme do hlavy organizátora, od nevidí do hlavy nám a ľudia, ktorí sa prídu zabaviť sa chcú baviť :). Im sú takéto veci fuk a nevidia čo všetko treba spraviť aby sa koncert vôbec podarilo zorganizovať. Je to naozaj taká malá „vojna“ na ktorej konci je skvelá zábava a skvelé spomienky a super pocit. Slovami Oldřicha Říhu: „Kdo nehrál, ten ho nikdy nepoznal!“.

                Určite som mnoho vecí nespomenul a popravde, tento text  by mal trojnásobnú dĺžku, ale netreba to preháňať. Chcel som poukázať na to, že nie každý kto je na pódiu sa topí v peniazoch. Sláva a česť takým, ktorým sa to podarilo. Veľmi zjednodušene som sa snažil naznačiť že robiť muziku profesionálne nejde len tak – lebo chcem. V prvom rade sa tým človek musí baviť, nesmie sa hnať za peniazmi a za slávou po jednej vydarenej akcii :).  Všetkým, ktorí hrajú z vášne, držím palce a verím tomu, že raz sa vytratia aj zbytočné konkurenčné intrigy a boje a budeme si navzájom pomáhať.